„Žime podľa pravdy a v láske všestranne vrastajme do toho, ktorý je hlavou, do Krista.“ (Ef 4,15)
Tieto riadky píšem preto, aby sa niekto povzbudil a možno sa nebál vykročiť na cestu svojho povolania.
Môj život je nádherný: je to spleť radosti a bolesti , krásy aj utrpenia, no zo všetkého v ňom rezonuje láska. V apríli 1994 som čítala v Katolíckych novinách článok o našej reholi. Najviac ma oslovil názov našej rehole – Kongregácia Dcér Božskej Lásky. Vau! Dcéra Božskej Lásky – to je meno a ľudovo sestry mariánky. Nič krajšie a výstižnejšie som doteraz nepočula a to som 16-ty rok v kláštore.
Narodila som sa v prekrásnom kraji – na Liptove. Za moje rodisko označujem dedinu Bobrovec, aj keď som vyrastala v Jakubovanoch. Bobrovec je pre mňa skutočne môj domov, lebo tu som bola pokrstená vo Farskom kostole sv. Juraja a to už šiesty deň po mojom narodení. Tu začal Boží život vo mne rásť. Mama ma musela pokrsti ť tajne, lebo môj otec a jeho rodina boli evanjelici. Tí chceli, aby som bola pokrstená v evanjelickom kostole. Keď ma tam chceli pokrsti ť, tak mama povedala pravdu, že dieťa je pokrstené v katolíckom kostole. Od tejto chvíle začal môj zápas o vieru.

Potrebu viery som ako dieťa nevnímala intenzívne. Mama nás naučila základné modlitby, ktoré sme sa so starkou v Bobrovci cez prázdniny modlievali. Tam som chodila so sesternicami do kostola. Vnímala som tento svet ako tajomno.
Zdalo sa mi prirodzené, že chodím do spevokolu so svojimi kamarátkami, ktoré boli evanjeličky. No a bola tam moja staršia sestra, ktorej som sa chcela vo všetkom podobať. Nacvičovali sme na evanjelickej fare v Liptovskom Ondreji, spolužiačkin otec bol evanjelický pán farár. Stará mama chodila na jeseň „kopať švábku“ (vyberať zemiaky) na farské.
No zlom zapríčinili viaceré faktory. V roku 1989 bol prevrat. Sestra odišla na internát a ja som ostala sama. Keď som sa rozhodovala v ôsmom ročníku na akú školu pôjdem, mama navrhla strednú zdravotnú školu v Ružomberku, ktorú viedli rehoľné sestry. Moja reakcia bola: NIKDY! EŠTE BY SOM SA STALA MNÍŠKOU! Vybrala som si školu, ktorá ma skutočne bavila – obchodnú. Do triedy som chodila s mojou sesternicou a ďalšími dievčatami z Bobrovca. Prihlásila som sa spolu s nimi na hodiny náboženstva, ktoré boli v budove Gymnázia a učil nás pán farár Anton Tyrol (dnes profesor biblickej teológie). Po prvej hodine som išla za ním s prosbou, že by som sa rada pripravila k prvému sv. prijímaniu. Ochotne mi to prisľúbil a so sestrou sme chodili na náuky
na mikulášsku faru. Po čase nás prekvapil s návrhom, že okrem prvého svätého prijímania budeme mať v ten deň aj birmovku. Naša príprava sa rozšírila o pár strán z Katechizmu. Sviatosti sme prijali 14. februára 1993 a od tejto chvíle som si intenzívne uvedomovala, že tá mníška zo mňa bude.
Táto myšlienka mi niekedy nedala ani dýchať. Musela som si prebojovať zápas nielen vo vnútri, no hlavne navonok. Naša evanjelická rodina sa nemohla zmieriť s tým, že sme so sestrou potvrdili, že sme katolíčky. Začali sme sa angažovať v živote našej malej diasporálnej farnosti v Liptovskom Ondreji. Pán nás obe obdaril hudobným talentom, tak sestra spievala žalmy a ja som postupne začala hrať na organe. Jedny Vianoce boli naozaj nádherné. Môj otec bol s nami v katolíckom kostole. Sestra hrala na husliach a spievala a ja som ju doprevádzala na organe.
No prišli aj ďalšie boje a víťazstvá. Začala som sa veľmi modliť za to, aby som rozpoznala svoje povolanie. Na scénu prichádzali chlapci. Nechápala som. „Bože, s týmto človekom si viem predstaviť celý môj život! Prečo mi ho posielaš a pritom cíti m, že ma chceš mať úplne pre seba?“ Takto som sa modlila tri roky.
Istotu v povolaní do kláštora som nadobudla počas duchovných cvičení v Banskej Belej v roku 1995. Po svätej spovedi sa ma kňaz opýtal, či nechcem ísť do kláštora. Odpovedala som veľmi horlivo: „Áno, k Dcéram Božskej Lásky!“ Nikdy som sa s týmito sestrami nestretla, nevedela som aký majú habit a bolo mi to úplne fuk. O dva mesiace som si napísala žiadosť o prijatie. Počas osobného stretnutia som bola milo prekvapená ich jednoduchým oblečením a chudobou kláštora. Cíti la som sa tu doma! „Tu je miesto, kde ma chce Pán mať“ – boli moje slová sr. Márii Venglikovej, vtedajšej provinciálnej predstavenej, keď som sa vráti la z kaplnky v prievidzkom kláštore.
Počas maturitného ročníka som tajne chodila do kláštora. Vedeli o tom dvaja kňazi: môj duchovný vodca Vladislav Saniga (v súčasnosti dekan v Liptovskom Mikuláši) a náš pán farár Alojz Bakoš (zomrel v roku 2001). Prvý bol nadšený, druhý odmeraný voči môjmu osobnému rozhodnutiu.
Prišla nedeľa pred maturitnými skúškami. Naobedovali sme sa a potom som oznámila, že v piatok odchádzam do kláštora. Reakcia bola! Prvý krát som videla otca plakať, bolo to veľmi silné, začal ma presviedčať a to isté sestra s mamou: „Si mladá, nevieš, čo chceš. Však si si dala prihlášku na vysokú školu. Tu môžeš hrať na organe a pomáhať vo farnosti , načo v kláštore...“ Tlak sa stupňoval. V piatok 7. júna som 1996 odišla z domu do kláštora. Vráti la som sa až po šiesti ch rokoch...
Po ukončení šesťdňových duchovných cvičení v auguste 1996 prišla za mnou sr. Mária. Opýtala sa ma, či nechcem vstúpiť o rok skôr do noviciátu. Moje rozhodnutie bolo veľmi jednoduché, lebo tesne pred tým som si vykonala generálnu svätú spoveď a popoludní som zaspala. Sníval sa mi nádherný sen, ktorý bol prípravou na to, čo nasledovalo. Pán Ježiš mi povedal: Teraz príde za tebou sr. Mária a opýta sa ťa, či nechceš nastúpiť do noviciátu. Povedz áno. Mám za teba náhradu a ukázal mi tri dievčatá, ktoré neskôr skutočne k nám vstúpili.
Otec sa celý čas nevedel s tým vysporiadať. V deň obliečky prišiel do Trnavy s úmyslom odviesť ma domov. Skoro sa mu to podarilo. Uniesol ma v taxíku na stanicu a tam sme sa o tom rozprávali. Nechcel rešpektovať moje rozhodnutie. Už-už ma tlačil do autobusu, ktorý smeroval na Liptov. Nechcela som robiť rozruch, až pri nastupovaní som povedala, že ma unáša. Vtedy som sa vytrhla a bežala som, ako som vládala. Autobus som videla odchádzať a išlo mi prasknúť srdce. Vyplakaná som sa vráti la do kláštora, kde už bola slávnosť mojej spolunovicky sr. M. Evy Duffkovej. Moja obliečka sa konala v kláštornom kruhu 8. septembra 1996.
Neviem povedať ako to vyzeralo u nás doma, no nečakané „prepady“ kláštora v Trnave mojím otcom stáli za to. Prišiel, vyhrážal sa... Dvojročný noviciát som prežila v radosti a tešila som sa na zloženie sľubov. Po dohode s predstavenými som nepozývala rodičov na sľuby. Darček k zloženiu sľubov som dostala rozvod mojich rodičov. Otec uviedol aj dôvod: manželka nezabránila dcére k vstupu do kláštora.
V roku 2002 som pôsobila v komunite v Prievidzi. Na Veľký piatok som zdvihla telefón a na druhej strane mi oznamoval hlas: „Váš otec leží na našom oddelení a žiada, aby ste prišli. Má rakovinu hrubého čreva a jeho stav je vážny.“ Nevedela som, či to nie je ďalšie z jeho klamstiev, ktorými ma chcel vytiahnuť z kláštora. Informáciu som si overila u mamy. Tá to potvrdila. O pár dní som cestovala s jedným kňazom a spolusestrou k nám domov. Otec bol evidentne schudnutý a mal jasné a menej jasné chvíle. Druhý krát som ho navští vila cez letné prázdniny. Nevedela som, že je to naše posledné stretnutie. Pokojne sme sa rozprávali. Ukazoval, čo robí, že číta Sväté písmo. Pri lúčení mi povedal, že mi odpúšťa, že som odišla do kláštora. Aj ja som mu odpusti la a som mu to povedala. Plakal… O dva mesiace zomrel.
Vtedy som pochopila, prečo som dostala meno sr. M. Faustína. Moje srdce má byť plné lásky a milosrdenstva od najbližších až po tých, ktorí sú na okraji záujmu ostatných. Pán Ježiš Kristus nikoho nevylúčil zo svojej lásky. Túto lásku zviditeľňujem v Kongregácii Dcér Božskej Lásky a na miestach, kde ma predstavení pošlú.
V Kaplnke Najsvätejšej Eucharistie v provinciálnom dome v Trnave som 5. augusta 2005 zložila večné sľuby. Bol to pre mňa jedinečný deň. Úplne som sa odovzdala Pánovi Ježišovi Kristovi. Pri tomto akte boli prítomní moji najbližší: mama, sestra, príbuzní, spolusestry a priatelia. Svätú omšu celebroval otec biskup Mons. Dominik Tóth spolu s prítomnými kňazmi.
Teraz pôsobím na východnom Slovensku – v Košiciach, kde vediem k Bohu deti a mladých ľudí v školskej a farskej katechéze. Som Bohu vďačná za všetko, čím som prešla v mojom krátkom živote a usilujem sa žiť v Božej prítomnosti.

sr. M. Faustína Zaťková, FDC
Košice, 08.11.2011